Prehľad

Jedným zo základných práv človeka je mať k dispozícii informácie, ktoré mu umožnia chrániť vlastné zdravie ako aj zdravie iných ľudí alebo chrániť životné prostredie. Informácie o nebezpečných vlastnostiach chemikálie a o spôsoboch, ako s ňou bezpečne zaobchádzať, patria medzi jeden z nástrojov chemickej legislatívy, ktorým sa dosahuje jej základný cieľ – chrániť zdravie a životné prostredie. Dôležité bolo ale nájsť dostatočnú mieru a rozsah informácií, ktoré majú byť určené používateľom chemikálií. Povinnosť poskytovania takýchto informácií môže eliminovať alebo aspoň minimalizovať počet a závažnosť poškodení zdravia ľudí a poškodení životného prostredia.

Tam, kde informácie o účinkoch chemikálií chýbali, bolo potrebné nájsť spôsob ako ich získať a minimalizovať náklady na ich získanie. Na druhej strane, ak informácie existovali, bolo potrebné nájsť spôsob, ako ich dostať k tým, ktorí ich potrebujú.

Počas histórie európskej chemickej legislatívy sa zistilo, že iný rozsah informácií potrebujú profesionálni užívatelia, ktorí sú vystavení pôsobeniu chemikálií dlhšie, častejšie a vo väčších množstvách, a iný rozsah informácií je potrebný a postačujúci pre širokú verejnosť (malospotrebiteľov), ktorá dôjde s chemikáliou do kontaktu menej často, počas kratšej doby a v menších množstvách. Bolo potrebné si uvedomiť aj to, že profesionálni užívatelia by mali byť lepšie vybavení znalosťami o bezpečnom používaní chemikálií v rámci školení napr. v oblasti ochrany zdravia pri práci. Preto špeciálne neškolení malospotrebitelia musia dostať aj niektoré špecifické informácie, ktoré súvisia napr. s tým, že chemikália môže byť dostupná deťom.

Profesionálnym užívateľom sú informácie na označení (etikete) určené ako prvotná od chemikálie neoddeliteľná informácia o tom, aké nebezpečenstvo môže hroziť a ako ho eliminovať. Podrobnejšie informácie môžu profesionálni užívatelia čerpať z karty bezpečnostných údajov.

Malospotrebiteľ by mal dostať všetky potrebné informácie na označení (etikete). Preto sa môžu v detailoch tieto informácie líšiť od informácií na označení chemikálie, ktorá je rovnako klasifikovaná, avšak nie je širokej verejnosti dostupná.

Stručná história

História európskych zákonných úprav v oblasti klasifikácie, označovania a balenia nebezpečných látok sa začala v roku 1967, keď bola zverejnená smernica 67/548/EHS (DSD – Dangerous Substance Directive). Ďalším prelomovým právnym predpisom bola v roku 1999 smernica 1999/45/ES (DPD – Dangerous Preparation Directive), ktorá sa týkala nebezpečných prípravkov (zmesí).

Uvedené smernice boli neskôr mnohokrát zmenené a doplnené. Toto obdobie v istom zmysle pretrváva dodnes a bude pokračovať až do 1. júna 2015, kedy budú obidve smernice zrušené.

Časom sa zistilo, že v rôznych častiach sveta sa vyvinuli rôzne nezávislé systémy klasifikácie a označovania chemikálií. Táto situácia zvyšovala náklady na uvádzanie tej istej chemikálie na trh v rôznych častiach sveta, pretože bolo potrebné sa prispôsobiť príslušným zákonným požiadavkám a meniť informácie na etikete. Úlohy vyriešiť tento problém sa ujala Organizácia spojených národov. V rámci štruktúr OSN sa pripravil tzv. Globálne Harmonizovaný Systém klasifikácie a označovania (GHS), ktorý má byť v budúcnosti zavedený vo všetkých častiach sveta a má zjednodušiť obchodovanie s chemikáliami.

Systém GHS bol transponovaný do legislatívy EÚ nariadením CLP (Classification, Labelling & Packaging) č. 1272/2008. Nariadenie CLP však neprebralo GHS úplne. V niektorých prípadoch nezaviedlo do európskej chemickej legislatívy menej závažné kategórie nebezpečnosti. Na druhej strane prebralo zo svojho starého systému niektoré ďalšie triedy a kategórie nebezpečnosti, ktoré systém GHS neobsahuje. Znamená to, že napriek úsiliu vytvoriť jednotný systém na celom svete, nemusia byť zákonné požiadavky na klasifikáciu a označovanie chemikálií v jednotlivých častiach sveta úplne harmonizované. Avšak v hrubých rysoch budú jednotlivé systémy veľmi podobné a líšiť sa budú iba v detailoch.

Pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie bolo nutné našu národnú legislatívu prispôsobiť európskej chemickej legislatíve, ktorá bola vydaná hlavne vo forme hore uvedených smerníc, ktoré neplatia na území členských štátov EÚ automaticky. Preto boli ustanovenia smerníc DSD a DPD transponované do zákona č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch.

Keďže nariadenie CLP platí rovnako vo všetkých členských štátoch EÚ, nebolo nevyhnutné ho transponovať do legislatívy SR. Avšak právna situácia sa stala mimoriadne zložitou preto, že tak ako nariadenie REACH ani nariadenie CLP úplne a okamžite nenahradili smernice DSD a DPD. V súčasnosti sme v prechodnom období, v ktorom existujú v právnom prostredí EÚ dva systémy klasifikácie a označovania chemikálií. Postupne sa budú rušiť jednotlivé ustanovenia uvedených smerníc a nové ustanovenia nariadenia CLP sa iba postupne stanú účinnými. Z týchto dôvodov bolo potrebné na národnej úrovni presne definovať, kedy a ktoré ustanovenia v SR platia. Preto bol v SR prijatý zákon č. 67/2010 (chemický zákon), ktorý túto situáciu komplexne rieši.

Dňa 31. decembra 2008 bolo v Úradnom vestníku EÚ zverejnené nariadenie CLP, ktoré nadobudlo účinnosť 20. januára 2009. Od tohto dátumu však ešte nie sú všetky ustanovenia CLP záväzné.

Dôležité termíny

Prechodné ustanovenia uvedené v čl. 61 CLP stanovujú dva kľúčové termíny, od ktorých sa povinnosť uplatňovať CLP stane záväznou: 1. december 2010 pre látky a 1. jún 2015 pre zmesi.

V prípade, že sa podnikateľ rozhodne dobrovoľne uplatňovať ustanovenia CLP pre zmesi už od 20. januára 2009, nemusí sa riadiť dovtedy platnou legislatívou, t.j. ustanoveniami smerníc DSD a DPD. Ak nevyužije túto možnosť, platia pre neho nižšie uvedené termíny.

Látky:

Od 20. januára 2009 do 1. decembra 2010 sa látky klasifikovali, označovali a balili podľa smernice DSD (v SR § 41, 42 a 43 zákona 67/2010).

Od 1. decembra 2010 do 1. júna 2015 sa látky klasifikujú podľa smernice DSD (v SR § 41 zákona 67/2010) aj podľa CLP, ale označujú a balia sa podľa CLP. V KBÚ látky sa teda musí uvádzať jej klasifikácia podľa DSD aj CLP.

Ak boli látky uvedené na trh pred 1. decembrom 2010 a boli už klasifikované, označované a balené podľa DSD, do 1. decembra 2012 sa nemuseli klasifikovať, označovať a baliť podľa CLP.

Od 1. júna 2015 sa látky klasifikujú, označujú a balia podľa CLP. V KBÚ sa musia uvádzať klasifikácie už iba podľa CLP a aj ich označovanie a balenie musí byť v súlade s CLP.

Zmesi:

Od 20. januára 2009 do 1. júna 2015 sa zmesi klasifikujú, označujú a balia podľa DPD (v SR § 45, 46 a 47 zákona 67/2010). Avšak v KBÚ zmesí musí byť od 1. decembra 2010 uvedená klasifikácia zložiek podľa DSD aj podľa CLP, čo si vyžaduje revíziu KBÚ.

Od 1. júna 2015 sa zmesi klasifikujú, označujú a balia podľa CLP. V KBÚ sa musia uvádzať klasifikácie zložiek aj výsledná klasifikácia zmesi už iba podľa CLP a aj označovanie a balenie zmesi musí byť v súlade s CLP.

Ak boli zmesi uvedené na trh pred 1. júnom 2015 a boli už klasifikované, označované a balené podľa DPD, do 1. júna 2017 sa nemusia klasifikovať, označovať a baliť podľa CLP.

Oznamovanie klasifikácií látok

Do 3. januára 2011 mali výrobcovia a dovozcovia povinnosť oznámiť agentúre klasifikáciu látok, ktoré boli uvedené na trh 1. decembra 2010.

Klasifikáciu látok uvedených na trh po 1. decembri 2010 musia oznámiť agentúre najneskôr jeden mesiac od uvedenia na trh.

Klasifikáciu látky, ktorá bola uvedená na trh pred 1. decembrom 2010, je nutné oznámiť jeden mesiac od dátumu, kedy bola znovu uvedená na trh po 1. decembri 2010.

Oznámenie klasifikácie je samozrejme možné dobrovoľne vykonať aj pred uvedenými termínmi.

Podrobnosti: čl. 40 CLP.

HARMONOGRAM  (kľúčové termíny REACH a CLP).

Ako pomôcku uvádzame pre účely nariadenia CLP nasledujúce POJMY (definície) a SKRATKY. 

Klasifikácia

Klasifikácia látky alebo zmesi je mimoriadne dôležitý nástroj pri informovaní o nebezpečnosti chemikálie. Je to spôsob, ako identifikovať nebezpečné vlastnosti.

Klasifikovať látky by mali ich výrobcovia alebo dovozcovia a zmesi výrobcovia zmesí (z pohľadu REACH následní užívatelia). Tí následní užívatelia, ktorí nemenia zloženie látky alebo zmesi, ako aj distribútori, by mali používať klasifikáciu, ktorú im poskytol ich dodávateľ. Avšak každý účastník dodávateľského reťazca by si mal v rámci svojich možností overiť klasifikáciu a mať istotu, že klasifikácia látky alebo zložiek zmesi, ako aj celková klasifikácia zmesi je správna.

Postupy používané pri klasifikovaní sú jednotné a štandardizované. Dávajú však dostatočnú voľnosť pri posudzovaní dostupných informácií, ktoré môžu mať rôznu kvalitu a výpovednú hodnotu. Pri aplikovaní kritérií klasifikácie sa odhalia medzery v informáciách, čo má obrovský význam pri plánovaní stratégie získavania ďalších informácií.

Výrobca, dovozca alebo následný užívateľ by pri klasifikovaní nemali byť povinní získavať nové toxikologické alebo ekotoxikologické údaje testovaním. Sú však povinní zhromaždiť všetky dostupné informácie a hodnotiť ich kvalitu.

Podrobnosti: čl. 5 až 16 CLP.

Označovanie

Označovanie látky alebo zmesi vychádza z jej klasifikácie. Pomocou prvkov označovania je používateľ na etikete informovaný o najzávažnejších nebezpečných vlastnostiach chemikálie a o spôsoboch ako ju bezpečne používať tak, aby nedošlo k poškodeniu zdravia alebo poškodeniu životného prostredia. Medzi prvky označovania patria výstražné piktogramy, výstražné slová, výstražné upozornenia a bezpečnostné upozornenia. Prvky označovania sú štandardizované, majú výrazne upozorňovať na hroziace nebezpečenstvo a musia byť čitateľné. Veľkosť výstražných piktogramov je predpísaná.

Okrem toho musia byť na etikete uvedené identifikačné údaje o dodávateľovi chemikálie, ako aj identifikačné údaje o chemikálii a o jej množstve. Ak sa chemikália uvádza na trh Slovenskej republiky, informácie na etikete musia byť uvedené v slovenskom jazyku.

Podrobnosti: čl. 17 až 32 CLP.

Balenie

Vzhľadom na deštrukčné pôsobenie niektorých chemikálií na rôzne materiály a možnosť úniku chemikálie z obalu, sú definované určité požiadavky na materiál, z ktorého je obal vyrobený, na vzhľad a prevedenie obalu, ako aj na bezpečnostné prvky uzáveru.

Tieto požiadavky závisia od toho, ako je chemikália klasifikovaná, ale aj od toho, komu je určená a dostupná. Ak existuje možnosť, že by sa k nej mohli dostať aj deti alebo ľudia, ktorí majú zníženú schopnosť vidieť a čítať informácie na označení, mali by byť chránení iným účinným spôsobom. Týka sa to najmä chemikálií, ktoré sú klasifikované v tých závažnejších triedach a kategóriách nebezpečnosti a zároveň sú predávané aj širokej verejnosti.

Obal musí byť vyrobený z dostatočne odolného materiálu. Nesmie mať atraktívny vzhľad, ktorý by priťahoval pozornosť detí, ani tvar, ktorý by svojou podobnosťou s obalmi potravín, nápojov, krmív, liekov a kozmetických prípravkov mohol spôsobiť zámenu s takýmito produktmi. Dôvody takýchto opatrení sú zrejmé.

Požiadavky na uzávery majú zabrániť tomu, aby nedošlo k náhodnému úniku obsahu obalu a aby sa nespotrebovaný obsah dal opäť nepriepustne uzavrieť. V niektorých prípadoch musia byť obaly chemikálií vybavené uzáverom odolným voči otvoreniu deťmi.

Keďže niektoré bežné chemikálie používajú aj nevidomí alebo ľudia s poruchou zraku, musia mať možnosť pomocou hmatu zistiť, že v obale sa nachádza chemikália, s ktorou musia zaobchádzať so zvýšenou opatrnosťou. Na to slúžia tzv. hmatateľné výstrahy, ktoré sa musia neoddeliteľne spojiť s obalom, aby táto skupina ľudí mohla identifikovať hroziace nebezpečenstvo.

Podrobnosti: čl. 33 a 35 CLP.

Oznamovanie klasifikácií látok

Informácie o klasifikácií a označovaní látok by mali byť verejne dostupné. Z tohto dôvodu vytvorila a zverejnila Európska chemická agentúra (ECHA) na svojej internetovej stránke zoznam klasifikácií všetkých nebezpečných látok, ktoré sú uvádzané na trh EÚ.

Výrobcovia a dovozcovia majú preto povinnosť oznámiť ECHA klasifikáciu látok, ktoré podliehajú registrácii podľa REACH, ako aj látok, ktoré spĺňajú kritéria klasifikácie a sú uvádzané na trh samostatne alebo v zmesiach. Zložiek zmesi sa to týka vtedy, ak sú v zmesi v koncentrácii rovnej alebo vyššej ako špecifický koncentračný limit pre danú látku a danú vlastnosť, prípadne všeobecný (generický) koncentračný limit pre danú vlastnosť.

Výrobcovia a dovozcovia tej istej látky by mali vynaložiť maximálne úsilie, aby sa dohodli na jednotnej klasifikácii tej istej látky. Iba v odôvodnených prípadoch môže mať jedna látka v zozname viac záznamov, t.j. viac odlišných klasifikácií. Môže to súvisieť s odlišnými výrobnými procesmi a rozdielnym profilom nečistôt, ktoré klasifikáciu ovplyvňujú. Znamená to, že na trh Európskeho spoločenstva sa dodáva látka pochádzajúca z viacerých výrobných postupov a jej nebezpečné vlastnosti závisia od jej pôvodu.

Podrobnosti: čl. 39 až 42 CLP.